Na 21.storočí je jedna zvláštna vec. Vlastne, jen ich veľa, ale teraz mám na mysli jednu konkrétnu. A to, že ľudia, čo sú vám blízki, sú ďaleko a tí, čo sú blízko, sú vzdialení. Ako je to možné? Odborníci majú na to rôzne vysvetlenia. Napríklad, že sme obklopení známymi, kamarátmi a kamarátmi svojich kamarátov a pritom tak sami (pre priaznivcov 9gag- ako tá opuchnutá tvárička „forever alone“ :). Vraj, lebo skutoční priatelia chápu, že život je rušný, vy nemáte čas, atď. Ale to je dobrá blbosť, život je v prvom  rade krátky, veľmi krátky na to, aby sme pestovali povrchné vzťahy. A predsa ich možno práve kvôli tomu pestujeme. ( Plne chápem všetkých  realistov, čo teraz nechápavo krútia hlavou, no aj tak sa nemienim vzdať rojkovského pohľadu na svet.)
Za poslednú dobu som si všimla pár zvláštnych vecí. Áno, zase. Jednou z nich bolo, že nepriateľ  blízkosti je technika. Žiadna novinka, ale, nebola vytvorená na to, aby ľudí zbližovala a uľahčovala život? Nuž, chybička se vloudila. Ako je inak možné, že týpek, s ktorým chodíme na rovnaký odbor, mailujeme si, lebo robíme na spoločných zadaniach, si ma na ulici ani nevšimne a ja si ho pamätám iba vďaka rámu jeho okuliarov? Alebo že pri stretnutí s kamarátmi, s  ktorými sa  vidím už kvôli fyzickým vzdialenostiam oveľa menej, sú dvaja z nás troch pripojení na nemenovanú  (ne)obľúbenú sociálnu sieť. Hej, tieto moderné, inteligentné telefóny majú kopec vychytávok a pomaly za vás uvaria obed, ak si stiahnete tú správnu aplikáciu, ale akosi im zabudli integrovať ľudskosť. A kto na to zabudol? Ľudia.
Trochu preháňam, nechcem sa tu hrať na nejakého filozofa, ani krivdiť fajn ľuďom v mojom živote. Sama som dosť veľký závislák na podobných vecičkách. Samozrejme, veľmi pomáhajú, aj vďaka nim som spoznala mnoho ľudí a uplatnila druhú časť spomínaného tvrdenia, a teda, že aj ľudia čo sú ďaleko, sú vlastne blízko. Ale chcem to aj na takýto úkor? Neviem. Je jedno, či áno alebo nie, nikto sa ma nepýta a každá vec si vyberá svoje dane. Čo ak sa raz zobudím a nebude rozdiel medzi známymi tvárami a tými v dave? Je v móde byť sám na všetky radosti aj starosti? Tak radšej nebudem in. Ako tu niekto z vás múdro podotkol (myslím, že to bola Bublinka): „Ľudia vás nechcú vidieť nešťastnými.“ Keď sú online, platí to dvojnásobne.          
Tak som pri poslednej takejto skúsenosti rozmýšľala, čo robiť. Odsťahovať sa? „Niekam tam, kde sa dnes neumiera“? Hm, to bude asi moc ďaleko a ani neviem, ktorým je to smerom. Naposledy som si pod Michalskou bránou všimla, že len do Istanbulu je to vyše  1200 km. Ak by som išla niekam do zimy, spoznať severanov, ukázali by mi krásnu krajinu, potom by sme chytili spoločnú depresiu z nedostatku slnečného žiarenia a napísali pár melancholických básní.  Ak by som išla na juh, temperamentní milí ľudia, čo majú niekedy Slnka až priveľa, by so mnou pretancovali noc v uliciach v rámci karnevalu, namiešali úžasný drink, no po skončení turistickej sezóny by som bola zase sama ako palec na palčákoch, Pri ceste na západ by som sa možno dostala do betónovej džungle, prúdu slobody a víru neviem čoho, ale názov by to malo mať na veľkej neónovej tabuli. Na východe by bolo asi najkrajšie, nehraná pohostinnosť a pokora ľudí, len vďaka minimálnemu prílivu civilizácie. Čo rád však sem tam využije nejaký diktátor. Hm hm, mám pocit, že tadiaľto cesta nevedie. Asi zostanem doma. Alebo pôjdem na Mars. Neviete, či už tam objavili život? (naozaj nemyslím teraz fóry typu „bulvárny časopis položený na karamelovej tyčinke“). Ešte ma napadá asteroid B 612. Tam by mi jeden malý chlapec vedel povedať, kde na Zemi nájdem ľudí, čo ešte veria na skrotenie.
Nech je to ako chce, pamätám si aj momenty, kedy som videla vážne veľa tej zvláštnej...hm, no toho, prečo má človek v očiach krásne iskry. Pri gitaristovi na barovej stoličke, pri tulákovi na námestí, alebo aj pri vĺčatách. O nich som vám už veľmi dlho chcela napísať.
Aké sú? No to presne neviem, nikdy som nebola súčasťou podobnej svorky. Ale s istotou môžem prehlásiť, že sú divoké.  Majú veľa temperamentu a živelnosti, ako tí južania. V podstate, aj južanmi sú, no nemajú pevný domov. Ich domovom je miesto, kde je aktuálne ich srdce. Preto túto nestálosť sa nám môžu zdať bezcitné. No sú skôr voľné, nezviazané prílišnými konvenciami.         Sú silné. A predsa také krehké. Život im od malička nedal nič zadarmo. A tak sa naučili, že v drsných podmienkach treba byť drzý a sebavedomý, inak vás zožerú. Vedia to a myslím, že nikdy nečítali o Darwinovi.
Ďalej sa o nich môžete dopočuť, že z nich nikdy nič nebude, patria čo najskôr za mreže. V jednej pesničke sa tuším o nich spieva : “Are you coming with me? I might steal your clothes and wear them, if they fit me. Never make agreements...Walking gets too boring, when you learn how to fly.“ Bohužiaľ, v niektorých prípadoch majú zlé jazyky pravdu. Ale nie vždy, to sa len prejavuje naša snaha napchať akýkoľvek druh divokosti do klietky a viesť „vpred“ konformné stádo.
Potrebujú vodcu. Ale kto nepotrebuje? No nie sú vôbec hlúpe. Za vzor si zoberú na dlhšiu dobu len niekoho výnimočného.    
Všetko, ale naozaj všetko robia srdcom. To je to, čo ich asi spája s gitaristom, tulákom a im podobnými.
A ešte ma napadá jeden fakt. Nikdy vám nič nezabudnú.

Raz som mala šťastie stretnúť pár naozaj milých vĺčat. Len tak sa jašili okolo a vzápätí jedna malá stihla pribehnúť, spýtať sa ma, prečo vyzerám tak smutne a ukázať mi chlapca, ktorý sa jej veľmi páčil, ale on sa pravdepodobne dosť hanbil. A to bolo vážne pekné. Ja by som niečo podobné neznámemu človeku porozprávať nevedela, hlavne nie bez toho, aby si myslel, že mi šibe.
Hoci, ani oni nie sú dokonalé. Veď pri racionálnom uvažovaní nie je nikto z nás. Divokosť sa nedávno prejavila aj v negatívnom svetle, keď sme boli so Špagetou v meste. Bola z vĺčat tak trochu vybúraná, ako bacil v lekárni. Ľahko nás totiž šokujú veci, o ktorých zabudneme, že boli voľakedy našou súčasťou.
Tak, to je asi všetko. Neviem, či to malo nejakú pointu, ja len...nezabudnite niekedy vypustiť svoj vlčí element. A nech vám obed uvarí hocikto, nejedzte ho sami.